Dominik Tatarka a jeho stručný názorový progres v literatúre medzi rokmi 1950 až 1957.

Tri romány z prvej polovice päťdesiatych rokov minulého storočia, menovite Prvý a druhý úder, 1950; Radostník, 1954; Družné letá, 1954; sú istým avšak nie veľmi podareným pokusom napĺnať ideologické a politické postuláty a uplatniť výrazne prepracovanú metódu socialistického realizmu. 

Odhalenie Stalinových zločinov v roku 1956 znamenalo výrazný progres v Tatarkovom kritickom postoji voči komunistickému režimu na slovensku i vo svete. Táto zmena znamenala aj okamžitú zmenu v jeho literárnej tvorbe i v jeho myslení. Vytriezvenie zo svôjho zaslepeného obdivu k socializmu vyjadril v pamflete Démon súhlasu a alegórií O vládcovi figurovi. Avšak svôj názor vyjadril aj v príspevku na druhom zjade československých spisovateľov kde jednoducho charakterizoval socialistického autora ako "štátneho spisovateľa". 

Od triedneho pohľadu sa odpútal už v roku 1957 v knihe Človek na cestách. Tam rezigonoval na akékoľvek ideológie a prerozprával svoje zážitky z cestovania po svete. Posledným Tatarkovým dieľom vydaným legálne bol román Prútené kreslá.

Stalinov kult osobnosti

            Vzťahuje sa na osobnosť Josifa Vissarionoviča Stalina. Stal sa významnou súčasťou sovietskej kultúry v decembri roku 1929 po oslave jeho už päťdesiatych narodenín. Počas zvyšku jeho vlády ho zvykli média prezentovať ako dokonalého, všemocného a v neposlednom rade starostlivého človeka i vodcu. Jeho obraz a meno sa stali všadeprítomnými.

Stalinov obraz v masmediálnej propagande

            Hlavnou úlohou masmedií bolo vykresliť Josifa Vissirionoviča Stalina ako starostlivého a všemocného človeka, ktorému záleží na sovietskom ľude a rád sa oň stará. Stalina často zobrazovali so sovietskymi deťmi z diametrálne odlišných etnických skupín. Mnohokrát sa objavovali vety ako „Ďakujem súdruh Stalin za šťastné detstvo“ nad dverami škôlok, škôl či detských domovov. Nezvyčajným javom nebola i recitácia týchto slov samotnými deťmi. Do kultu osobnosti boli časom začlenené i tradičné náboženské symboly.

            Tlač často pokuazovala na náklonnosť Josifa Vissarionoviča Stalina k ľudom a často sa do tlače dostali rôzne listy, ktoré mnohokrát chválili robotníci či iné pracujúce skupiny samotného vodcu. Rovnako sa publikovali v tlači aj rôzne básne o radostných stretnutiach so Stalinom. Po druhej svetovej vojne sa Stalin stiahol z verejného života a v médiách sa začal častejšie zobrazovať „diaľkový“ styk s vodcom. Média taktiež často tvrdili, že je blízkym spoločníkom Lenina a prísne nasleduje jeho učenie a verejne bráni Leninovu neomylnosť.

Koniec kultu osobnosti Jossifa Vissarionoviča Stalina

            V roku 1956 na dvadsiatom zjazde strany Nikita Chruščov  odsúdil samotn kult osobnosti Jossifa Vissarionoviča Stalina a povedal „Je neprípustné a cudzie duchu marxizmu-leninizmu povýšiť, premeniť jednu osobu na nadčloveka s nadprirodzenými vlastnosťami podobnými vlastnostiam Boha“.