Vítajte v sekcií Dominik Tatarka
V tejto sekcií sa budeme zaoberať životom Dominika Tatarku, ktorý je autorom mnohých výborných diel. Avšak v našom prípade sa ďalej už budeme zaoberať iba dielom Démon súhlasu.
Dominik Tatarka
- narodil sa 14.3.1913 v Drieňovej, okres Považská Bystrica
- skonal 10.5.1989 v nemocnici v Bratislave
Dominik Tatarka sa narodil v roľníckej rodine, avšak svojho otca si vôbec nepamätal pretože zahynul počas boja v 1. svetovej vojne keď mal Dominik len dva roky. Bol jediným chlapcom, ktorý sa narodil svojim rodičom. Vyrastal obklopený svojimi sestrami, matkou a babičkou. Dedinské prostredie v ňom zanechalo hlbokú úctu k fyzickej robote a sociálne cítenie. Aj napriek svojmu talentu sa ku knihám v detsve príliš nedostával. Jeho fantázia bola stimulovaná rozprávaním vandrovníkov, s ktorými sa ako malé dieťa stretával na pastve. Mal rád rozprávky i ľudové piesne.
Bol veľmi nadaný a vyštudoval na štipendium na cirkevných i občianskych školách. Najprv navštevoval gymnázium v Nitre. Neskôr prestúpil na gymnázium v Trenčíne kde aj úspešne v roku 1934 zmaturoval. Už v tom čase mal za sebou prvé skúsenosti s vlastnou tvorbou. Odišiel do Prahy na filozofickú fakultu Karlovej univerzity. Z pôvodného úmyslu študovať filozofiu upustil a začal sa naplno venovať štúdiu češtiny a francúzštiny.
Neobyčajne citlivo reagoval na akákoľvek nové trendy v literatúre a umení. Jemu najbližšími básnikmi mu boli J.Seifert, V.Nezval, F.Halas a prozaik V. Vančura. Ako študent si privyrábal vo Vinohradskom divadle. Z jeho profesorov naňho najviac zapôsobili F.X.Šalda, V.Tille, O.Fischer a ku koncu štúdia aj V.Černý. V Prahe bol obklopený veľkým množstvom priateľov, ktorý už začali písať.
V roku 1938 po skončení štúdií na Karlovej univerzite odišiel študovať do parížskej Sorbonny. Z Československa odišiel krátko po uzavretí Mníchovskej dohody. Paríž ho natoľko nadchodl, že ho sprevádzal celým životom. Vďaka zhoršovaniu politickej situácie sa však musel o pár mesiacov vrátiť domov. Deň po oslave jeho narodenín v Prahe už po Václavskom námestí pochodovali Nemci a ľudia naokolo spievali "Kto sú boží bojovníci". Československo zaniklo a vznikol Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát.
Doma na Slovensku začal pôsobiť ako stredoškolský profesor. Venoval sa výučbe slovenčiny a francúzštiny. Začal publikovať v slovenských časopisoch a krátko na to mu vyšla ja jeho prvá kniha. Už v dobe svôjho učiteľstva sa stretával v problémami najmä kvôli jeho komunistickému presvedčeniu. Po vypuknutí povstania v roku 1944 vstúpil do komunistickej strany. Taktiež bol členom Revolučného národného výboru v Martine. V Banskej Bystrici redigoval noviny Hlas ľudu.
Po skončení druhej svetovej vojny chvíľu pôsobil ako úradník v Košiciach a Bratislave a neskôr viedol kultúrnu rubriku časopisu Národná obroda. Taktiež prispieval do Pravdy, Práce a spolupracoval s rozhlasom. od roku 1949 sa postupne stal tajomíkom, ústredným tajomíkom a tajomíkom pre začínajúcich autorov v slovensej sekcií Zväzu československých spisovateľov v Bratislave. V 50. a 60. rokoch mal mnoho konfliktov s mocou napríklad bol obvivený z "buržoázneho nacionalizmu". Od roku 1956 sa opäť naplno venoval boju za svobodu umeleckého prejavu. Napríklad v roku 1956 sa v Prahe otvorene prihlásil k chybám, ktorých sa sám ako štátny spisovateľ v 50. rokoch dopustil. V roku 1963 mu prezident pri príležitosti 50. narodenín udelil rád Práce.
Od roku 1964 sa živil ako spisovateľ z povolania, avšak stále sa venoval kultúrno politickej publicistike. Počas "Pražského jara roku 1968" získal titul vstúpenca demokratických zmien v spoločnosti. 21.8.1968 respektíve v deň okupácie Československa vojskami Varšavskej zmlúvy rečnil na námesti SNP. Vďaka svôjmu kritickému postoju k okupácií bol pozvoľna umlčovaný. V roku 1969 získal titul zaslúžilého umelca. 24.10.1969 sa rozhodol vystúpiť zo KSČ a roku 1970 ho vylúčili.
Dňa 24.10.1971 bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, prestali mu vydávať knihy, nemohol publikovať v tlači, jeho diela boli stiahnuté z verejných knižníc, jeho meno a tvorba vyškrtnutá zo školských učebníc i dejín literatúry. Zobrali mu pas, dozerala naňho ŠtB. Od roku 1971 bol na invalidno dôchodku a patril disidentom, avšak hlavne v Prahe našiel väčší okruh priateľov, hlavne z autorov disidentskej literatúry, napríklad V.Havel. Aj napriek tomu, že nemohol nič uverejniť sa písania nevzdal. Neskôr hlavne vďaka jeho priateľom začali jeho diela vychádzať v samizdate. Praha a spoločenstvo ľudí, ktorých režim umlčoval mu opäť dodali chuť do života. V Prahe ako jeden z prvých podpísal Chartu 77.
Po návrate do Bratislavy nastalo najsmutnejšie obdobie jeho života. ŠtB sa často vyhrážala jemu i jeho priateľom. Boli mu ponúkané rôzne výhody a liečebné pobyty, len aby sa verejne vzdal svojich názorov. V posledných rokoch jeho života ho navštevovalo mnoho priateľov ale aj mldých disidentských autorov či bratislavská inteligencia. Niekoľko mesiacov pred pádom režimu skonal v nemocnici. 31.8.1991 bol v jeho rodnej obci sprístupnený jeho pamätník.
Zdroje:
Perstická D. Přerostová L., Dominik Tatarka a ti druzí, 1. vydanie, Státní vědecká knihovna Brno, 1991, 136-140s, ISBN 80-7051-046-3